Jednou z kľúčových úloh vedeckých teórií
a vedy vo všeobecnosti je vysvetľovať javy, ktoré
sa udiali. Podľa modelu pokrývajúceho zákona sa to robí
tak, že sa daný jav pokryje príslušným zákonom.
Konkrétnejšie, výrok o vysvetľovanom fenoméne sa
odvodí z nejakého zákona a prípadne
i z iných výrokov. Napr. to, prečo konkrétna
tekutina v nádobe zamrzla, vysvetlíme tak, že výrok
o tejto udalosti odvodíme z príslušného
vedeckého zákona o bode mrazu danej tekutiny
a z výrokov o tom, čo predchádzalo, resp.
sprevádzalo vysvetľované zamrznutie. Zhruba takýto
pohľad na vysvetlenie formulovalo v 20. storočí viacero
filozofov vedy ako napr. K. R. Popper (v práci
z roku 1935), E. Nagel (v práci z roku 1961)
a i. S modelom pokrývajúceho zákona sa však
najviac zvykne spájať meno C. G. Hempela, ktorý sa
systematicky venoval jeho detailom vo viacerých prácach
(napr. z rokov 1942, 1948, 1965). Hempel v
skutočnosti predstavil tri modely vysvetlenia
(deduktívno-nomologický, induktívno-štatistický
a deduktívno-štatistický), avšak každý z nich
podčiarkuje úlohu zákona pri explanácii, a preto sa
pre ne vo všeobecnosti zaužíval názov „model
pokrývajúceho zákona“. Ide o dôležitý model, ktorý
stojí na začiatku bohatej filozofickej diskusie
o vysvetlení v 20. storočí.
1
Vysvetlenie
2 D-N
a I-S model
Literatúra
Súvisiace
heslá
1
Vysvetlenie
Okolo nás sa dejú rôzne veci. Roztápajú sa
ľadovce, vybuchujú sopky, na jar kvitnú stromy, na jeseň
migrujú vtáky, štáty sa púšťajú do vojen, ľudia sa
hádajú, ale i pomáhajú si a spolupracujú.
Všetky tieto javy pritom možno nejakým spôsobom opísať.
Niektorí autori sa však domnievajú, že existuje dôležitý
rozdiel medzi opisom a vysvetlením. Pri opise totiž
údajne neuchopujeme dianie tak špecificky ako pri
vysvetlení. Pri opise výbuchu konkrétnej sopky alebo
vybranej vojny iba približujeme priebeh danej
skutočnosti. V podstate len odpovedáme na otázky
„Čo sa deje?“, resp. „Ako to prebieha?“ Vysvetlenie by
však malo ísť v istom zmysle ďalej alebo hlbšie.
Malo by zodpovedať otázku „Prečo sa to deje?“
Niektorí filozofi z 19. storočia sa domnievali,
že vo vede možno javy opisovať, ale nie vysvetľovať.
Išlo o autorov, ktorí odmietali dobovú metafyziku
a nechceli sa púšťať do otáznych špekulácií. Preto
tvrdili, že vedci by mali ostať iba pri pozorovateľnom,
pri javoch. Mali by teda opisovať fenomény, mali by
predstavovať ako udalosti po sebe nasledujú, ale nemali
by sa púšťať do špekulácií o tom, prečo
k daným javom dochádza. Títo autori totiž nechceli,
aby sa vedci odvolávali na nejaké skryté princípy, na
nepozorovateľné sily, na utajené príčiny. Začiatkom 20.
storočia však viacero filozofov upozornilo, že javy
možno vedecky adekvátnym spôsobom nielen opísať, ale
i vysvetliť. Netreba sa pritom púšťať do
problematických hypotéz o nepozorovateľnom. Stačí
ostať pri empiricky dostupnom a v takomto
rámci sa pokúsiť zodpovedať, prečo k vybranému javu
došlo. Jedným z autorov, ktorý bránil možnosť
adekvátneho vedeckého vysvetlenia a detailne
analyzoval zrejme prvý vplyvný model vysvetlenia bol C.
G. Hempel.
2 D-N
a I-S model
Podľa Hempela by malo vysvetlenie zodpovedať,
prečo k danému javu došlo. Malo by pritom
subsumovať (začleniť) vysvetľované pod nejakú zákonitosť
(všeobecný výrok). Ak sa napr. vysvetľuje všeobecný jav
(možno ho zachytiť napr. prostredníctvom zákona „Všetky
kovy vodia elektrický prúd“), mal by sa daný jav pokryť
ešte niečím všeobecnejším (všeobecnejším zákonom). Ak sa
však vysvetľuje výskyt konkrétneho javu, vo vysvetlení
by sa malo uviesť, na základe ktorých zákonov
a počiatočných podmienok sa jav vyskytol (Hempel,
Oppenheim 1948, 246). Priblížme si teraz detaily
Hempelovho návrhu, ktoré boli predstavené
v spoločnom článku s Oppenheimom
i v jeho viacerých samostatných dielach.
Vysvetlenie sa spravidla skladá z časti,
ktorá sa vysvetľuje – explanandum a z časti,
pomocou ktorej sa vysvetľuje – explanans. Niekedy sa
rozlišuje medzi samotným vysvetľovaným javom
(explanandum-jav) a výrokom opisujúcim vysvetľovaný
jav (explanandum-výrok), resp. medzi javom, na ktorý sa
odvolávame v explananse a výrokom uvedeným
v explananse. Hempel vo svojich prácach predstavil
tri modely vysvetlenia: deduktívno-nomologický,
induktívno-štatistický a deduktívno-štatistický
(poslednému sa nebudeme venovať). Každý z nich sa
trochu líši v tom, z čoho sa skladá
vysvetlenie (explanans a explanandum) a aký je
vzťah medzi vysvetľujúcim a vysvetľovaným.
a)
Deduktívno-nomologické (D-N) vysvetlenie. Ak sa
vysvetľuje všeobecný jav/pravidelnosť (napr. vodivosť
kovov), ktorú možno opísať príslušným všeobecným
výrokom, t. j. zákonom (napr. „Všetky kovy vodia
elektrický prúd“), v explananse sa uvedie ešte
všeobecnejší výrok, čiže ešte všeobecnejší vedecký zákon
či hypotéza. Ak sa naopak vysvetľuje konkrétny jav
(napr. prečo tento predmet vodí elektrický prúd),
v explananse sa okrem zákona pokrývajúceho daný jav
(„Všetky kovy vodia elektrický prúd“) uvedú ešte
i výroky hovoriace o ďalších podmienkach
daného javu (napr. sa uvedie, že daný predmet je
z kovu). Podľa D-N modelu má vysvetlenie
v podstate podobu deduktívneho úsudku, pričom aspoň
jedna z premís je zákon (gr. nomos). Preto sa
hovorí o deduktívno-nomologickom
modeli vysvetlenia. Príkladom D-N vysvetlenia je
nasledovný úsudok:
Tento predmet je
z kovu.
Všetky kovy vodia
elektrický prúd.
Tento predmet vodí
elektrický prúd.
V našom
prípade sa explanans (vysvetľujúca časť) skladá
z dvoch premís. Prvá premisa je výrok
o počiatočných podmienkach vysvetľovaného javu a
druhá premisa je zákon (všeobecný výrok špecifického
druhu). Keďže ide o deduktívne platný úsudok,
znamená to, že z premís vyplýva záver (t. j.
pravdivosť premís zaručuje pravdivosť záveru). Záver je
pritom explanandum-výrok, ktorý opisuje vysvetľovaný
jav.
Vo všeobecnosti by teda D-N vysvetlenie malo mať
nasledovnú podobu (Hempel, Oppenheim 1948, 249):
C1, C2,
..., Ckvýroky o počiatočných podmienkach
L1, L2,
..., Lrvšeobecné zákony
___________
Evýrok opisujúci vysvetľovaný jav
D-N
vysvetlenie by malo spĺňať nasledovné podmienky
adekvátnosti (Hempel, Oppenheim 1948, 247 – 249):
(1)
Podmienka o vyplývaní explananda z explanansu. Výrok
o vysvetľovanom jave (E) musí vyplývať
z výrokov explanansu.
(2)
Podmienka o podstatnom výskyte všeobecného zákona
v explananse.
V explananse musí byť minimálne jeden všeobecný
zákon, ktorý je potrebný na odvodenie explananda. (Pri
vysvetľovaní všeobecných javov stačí, aby boli
v explananse uvedené iba všeobecnejšie zákony,
z ktorých vyplýva výrok o vysvetľovanom
všeobecnom jave. Pri vysvetľovaní konkrétneho javu sú
spravidla potrebné i výroky o počiatočných
podmienkach, ktoré predchádzali daný jav.)
(3)Podmienka
o empirickom obsahu explanansu.
V explananse sa nesmie hovoriť o empiricky
netestovateľných záležitostiach, ale iba
o empiricky dostupných veciach.
(4)
Podmienka o pravdivosti explanansu. Výroky explanansu
musia byť pravdivé.
Hempel si uvedomoval, že nie každé vysvetlenie
spĺňa takéto striktné požiadavky. D-N model totiž
vyžaduje, aby sme disponovali všeobecnými výrokmi –
vedeckými zákonmi, ktoré sú pravdivé. Ak však
vysvetľujeme správanie zvierat, ľudí jednotlivo
i celých skupín, sotva disponujeme exaktnými
zákonmi pokrývajúcimi ich správanie. Preto Hempel
pripúšťa, že vo viacerých disciplínach má vysvetlenie
v skutočnosti nedokonalú podobu. Neobsahuje jasne
formulovaný zákon alebo z explanansu nevyplýva
explanandum-výrok.
b)
Induktívno-štatistické (I-S) vysvetlenie. Aj táto
explanácia sa používa na vysvetlenie jednotlivých javov,
avšak ide tu o javy, ktoré nepokrýva všeobecný
zákon, ale iba štatistický. Vo svete sa totiž dejú veci,
ku ktorým nedochádza zakaždým, ale len v určitom
percente prípadov. Napr. len určité percento silných
fajčiarov trpí rakovinou, len určité množstvo detí
z neúplných rodín má problémy s prospechom v
škole, len časť populácie, ktorá prišla do kontaktu
s nejakým vírusom ochorie. Práve v takýchto
prípadoch je podľa Hempela vhodné použiť
induktívno-štatistické vysvetlenie. Na rozdiel od
deduktívno-nomologického modelu tu nepredkladáme
deduktívny, ale induktívny úsudok, pričom
v explananse sa uvádza aspoň jeden štatistický
zákon (napr. výrok v podobe „90% detí, ktoré ešte
neprekonali ovčie kiahne a prídu do blízkeho
kontaktu s infikovanou osobou, ochorejú na ovčie
kiahne“). Detailnejšie požiadavky kladené na I-S
vysvetlenie sú však komplikovanejšie. Hempel napr.
vyžaduje, aby explanans robilo explanandum vysoko
pravdepodobným.
Uveďme si príklad takejto explanácie. I-S
vysvetlenie Jánovho ochorenia na ovčie kiahne môže mať
zhruba nasledovnú podobu:
Pravdepodobnosť
ochorenia na ovčie kiahne u detí, ktoré túto
chorobu ešte neprekonali a prídu do blízkeho
kontaktu s infikovanou osobou je 0.9.
(90% detí, ktoré ešte
neprekonali ovčie kiahne a prídu do blízkeho
kontaktu s infikovanou osobou, ochorejú na ovčie
kiahne.)
Ján je dieťa, ktoré
ešte neprekonalo ovčie kiahne.
Ján prišiel do
blízkeho kontaktu s osobou infikovanou vírusom
varicella zoster.
Vo
všeobecnosti by teda I-S vysvetlenie malo obsahovať
nejaký štatistický zákon, výrok o relevantných
faktoroch (spolu tvoria explanans) a výrok
o vysvetľovanom jave (explanandum) (Hempel 1965,
390):
p (G/F)
= rštatistický zákon
Fivýrok o faktoroch
=====================[r]
Givýrok o vysvetľovanom jave
Každý z Hempelových modelov podčiarkuje
dôležitosť zákona (či už všeobecného alebo
štatistického) pre vysvetlenie, a preto sa na ich
označenie používa i jednotný názov model pokrývajúceho
zákona (covering-law model). Vysvetľované sa tu
totiž pokrýva príslušným zákonom. Práve toto je jedna
z čŕt Hempelovho modelu, ktorá sa stala predmetom
kritiky. Viacerí oponenti totiž upozornili, že nie každé
vysvetlenie v každej disciplíne musí uviesť zákon.
Okrem toho sa našli kritici, ktorí poukázali na ďalšie
otázne momenty Hempelovho návrhu. Niektorí upozornili,
že daný model nedokáže zachytiť kauzálne väzby medzi
vysvetľujúcim a vysvetľovaným, iní zdôrazňovali, že
tento model vždy neprináša porozumenie vysvetľovanému
javu. Práve táto a podobná kritika sa stala
základom návrhov, ktoré sa buď snažili Hempelov návrh
vylepšiť alebo ho nahradiť novým modelom vysvetlenia,
napr. unifikačným, kauzálno-mechanickým, kauzálnym
a pod. Model pokrývajúceho zákona tak zohral
kľúčovú úlohu v diskusiách o téme vysvetlenia.
Literatúra
Hempel, C. G. (1942a): The Function of
General Laws in History. In: Hempel, C. G.: Aspects
of Scientific Explanation and Other Essays in the
Philosophy of Science. New York: The Free Press,
1965, 231 – 243.
Hempel, C. G. (1942b): Funkcia
všeobecných zákonov v histórii. In: Mihina, F.,
Sedová, T., Zouhar, M. (eds.): Logický
pozitivizmus: Malá antológia filozofie 20. storočia
zväzok III. Bratislava: Iris, 2006 , 413 – 425.
Hempel, C. G. (1965): Aspects of
Scientific Explanation. In: Hempel, C. G.: Aspects
of Scientific Explanation and Other Essays in the
Philosophy of Science. New York: The Free Press,
331 – 496.
Hempel, C. G., Oppenheim, P. (1948):
Studies in the Logic of Explanation. In: Hempel, C. G.:
Aspects of Scientific Explanation and Other Essays in
the Philosophy of Science. New York: The Free
Press, 1965, 245 – 290.
Nagel, E. (1961): The Structure of
Science: Problems in the Logic of Scientific
Explanation. New York: Harcourt, Brace and World.
Popper, K. R. (1935): Logika vědeckého
bádání. Praha: OIKOYMENH, 1997.
Salmon, W. C. (1989): Four Decades
of Scientific Explanation. University of
Pittsburgh Press.
Woodward, J. (2003): Scientific
Explanation. In: Zalta, E. N. (ed.): The Stanford
Encyclopedia of Philosophy (Summer 2003 Edition).
http://plato.stanford.edu/archives/sum2003/entries/scientific-explanation
Súvisiace
heslá
Carl Gustav Hempel, vysvetlenie,
vedecký zákon, filozofia vedy, problémy modelu
pokrývajúceho zákona, unifikačný model vysvetlenia,
Salmonove modely vysvetlenia
Eugen
Zeleňák (Filozofická fakulta, Katolícka univerzita
v Ružomberku)