V rámci svojej diskusie o možnostiach
a povahe poznania v histórii Arthur Danto
hovorí o tzv. naratívnych vetách. Sú to vety, ktoré
dávajú do vzťahu minimálne dve rôzne udalosti
a v podstate opisujú časovo skoršiu
z perspektívy časovo neskoršej. Napr. vo vetách „V
roku 1711 sa narodil autor Skúmania ľudského
rozumu“ a „V roku 1928 sa narodil nositeľ
Nobelovej ceny za literatúru pre rok 1982“ sa opisuje
narodenie konkrétnych ľudí. Avšak robí sa to z
perspektívy, ktorá nebola dostupná svedkovi daných
udalostí. Priamy účastník pôrodu D. Huma, resp. G. G.
Márqueza jednoducho nevedel, že prvý napíše Skúmanie ľudského
rozumu a druhý dostane Nobelovu cenu. Preto
v tom čase nemohol narodenie opísať daným spôsobom.
Uvedené vety preto mohli byť napísané až oveľa neskôr,
keď došlo k vydaniu danej knihy a udeleniu
Nobelovej ceny za literatúru pre rok 1982. Podľa Danta
sú naratívne vety dôležité, pretože sa ich
prostredníctvom do historických prác dostáva historický
význam. Práve vďaka tomu, že historici prepoja skoršiu
udalosť s vybranou neskoršou udalosťou, ponúknu
čitateľovi, ako ju treba vnímať, aký význam jej treba
pripísať.
1 Ideálna
Kronika
2
Naratívne vety
Literatúra
Súvisiace
heslá
1 Ideálna
Kronika
V knihe Analytická
filozofia histórie sa Danto zamýšľa nad možnosťami
poznania minulosti. Zvažuje i výhradu autorov, podľa
ktorých je problémom skutočnosť, že historici skoro
nikdy nie sú priamymi svedkami opisovaných udalostí. Je
to však naozaj tak, že ideálom historickej práce by
bolo, keby historici dokázali bezprostredne pozorovať
javy, o ktorých píšu vo svojich dielach. Túto
možnosť Danto analyzuje v rámci myšlienkového
experimentu o Ideálnej Kronike a Ideálnom
Kronikárovi (Danto 1985a, kap. VIII; slovenský preklad
Danto 1985b).
Podľa Danta si máme predstaviť Ideálneho
Kronikára, ktorý je dokonalým svedkom udalostí, ktoré sa
práve dejú a všetky svoje pozorovania zapisuje do
tzv. Ideálnej Kroniky (I. K.). Akonáhle sa čokoľvek
a kdekoľvek vo svete udeje, takýto kronikár to
postrehne a zaznačí. Avšak všetko to robí
z perspektívy svedka, t. j.
z pozície osoby, ktorá daný jav priamo vníma. Takto
postupne píše svoju kroniku a tá sa stáva
kompletným záznamom celých dejín z perspektívy
svedka. Je zrejmé, že I. K. je v praxi
nerealizovateľná. Keby sme ju však predsa len dokázali
zostaviť, bola by vzorom pre prácu historikov? Prípadne,
mali by sa historici snažiť o to, aby sa čo najviac
priblížili Ideálnej Kronike?
Danto sa domnieva, že I. K. v skutočnosti
vôbec nie je ideálom historickej práce. Prečo? Podľa
neho je totiž takýto záznam minulého významne
limitovaný. Obmedzuje sa iba na perspektívu svedka.
Všetky javy zachytáva iba z pozície súčasníka danej
udalosti, a preto nedokáže dať dôležité udalosti do
vzájomných vzťahov. Nedokáže napr. opísať príčinu
z perspektívy účinku, t. j. z pohľadu toho,
k čomu viedla. Veď predsa pri výskyte
udalosti-príčiny ešte nepoznáme účinky, a teda
svedok udalosti-príčiny ju musí vnímať iba z dosť
obmedzenej perspektívy. Ideálny Kronikár dokáže opísať
udalosť-príčinu, ale nedokáže ju dať do vzťahu
s jej účinkami. Dokáže napr. zachytiť, že 28. júna
1914 Gavrilo Princip vystrelil na Františka Ferdinanda.
Nedokáže však zachytiť, k čomu to viedlo. Nemôže
totiž udalosť, ktorej bol svedkom, prepojiť
s neskoršou udalosťou (vypuknutie vojny).
Perspektíva svedka je teda významne limitovaná
a nemôže byť vzorom pre prácu historika.
2
Naratívne vety
Danto teda nepovažuje I. K. za vzor historickej
práce a dokladá to i na naratívnych vetách
(narrative sentences). Tie sú totiž podľa neho
neodmysliteľnou súčasťou historických diel. Avšak
z I. K. sú z princípu vylúčené. Práve preto by
sa historici ani nemali usilovať o napísanie I. K.
Zjednodušene
povedané, naratívne vety opisujú skoršiu udalosť, no
pritom sa odvolávajú i na neskoršie javy,
o ktorých sa v dobe výskytu skoršej udalosti
nevedelo. Danto uvádza: „Ich najvšeobecnejšou črtou je
to, že referujú na najmenej dve časovo oddelené
udalosti, avšak opisujú
iba (sú iba o)
najskoršiu udalosť, na ktorú referujú“ (Danto 1985a,
143). Neskôr svoje slová spresňuje. Naratívne vety musia
spĺňať nasledovné tri podmienky: a) referujú (minimálne)
na dve časovo oddelené udalosti, b) opisujú časovo
skoršiu udalosť a c) ich pravdivosť je podmienená
výskytom oboch udalostí (Danto 1985a, 164 – 165). Ako
príklad Danto uvádza vetu „Tridsaťročná vojna sa začala
v roku 1618“. a) V tejto vete sa odkazuje na
začiatok, ale i na koniec vojny. Pomocou označenia
„tridsaťročná“ sa totiž naznačuje, že daná vojna
skončila v roku 1648. b) Hoci sa vo vete referuje
na začiatok i koniec vojny, predmetom opisu je
skoršia udalosť. c) Pravdivosť vety je navyše podmienená
výskytom neskoršej udalosti. V roku 1618 totiž ešte
vôbec nebolo jasné, koľko bude vojna trvať. Takže až po
jej skončení, v roku 1648, bolo možné povedať, že
ide o pravdivú vetu.
Je zrejmé, že veta „Tridsaťročná vojna sa začala
v roku 1618“ by nemohla byť súčasťou Ideálnej
Kroniky. Svedok vypuknutia vojny by nanajvýš mohol
zaznamenať, že sa nejaká vojna práve začala. (I keď
i to je otázne. Nakoľko je možné byť svedkom
začiatku vojny? Skutočnosť, že nejaká potýčka či
incident vedie k vojne sa tiež môže ukázať až
neskôr.) Rozhodne však nemohol zapísať, že sa začala tridsaťročná
vojna. Informácia o trvaní vojny sa stala známou až
po jej ukončení.
Danto upozorňuje, že naratívne vety sú bežnou
a dôležitou súčasťou historických prác. Historici
totiž často hovoria o začiatku tridsaťročnej,
storočnej či svetovej vojny (to, že ide o svetovú
svojnu, tiež nebolo známe pri jej vypuknutí) alebo
hovoria o narodení autora nejakej knihy, nositeľa
Nobelovej ceny, budúceho prezidenta či hudobného génia
a pod. Prečo sú však takéto vety dôležité?
Nebolo by možné zbaviť sa ich? Danto tvrdí, že
i prostredníctvom takýchto viet sa do prác
historikov dostáva historický význam. V naratívnych
vetách sa skoršie udalosti predstavujú vo svetle toho,
čo nasledovalo neskôr. Práve neskoršie dianie pritom
dodáva význam tomu predchádzajúcemu; ukazuje napr.
dôležitosť či dôsledky časovo skoršieho. Preto sú
naratívne vety tak dôležitou súčasťou historických prác.
Danto nám svojou diskusiou o naratívnych
vetách pripomína aj to, že každá udalosť musí byť
opísaná nejakým spôsobom, t. j. musí figurovať „under
description“ (napr. skoršia udalosť sa opíše
z hľadiska neskoršej). V istom zmysle tak
poukazuje na dôležitú úlohu „jazykového spracovania“
v histórii, ktorému sa ďalej venujú takí filozofi
histórie ako L. Mink, H. White, F. Ankersmit či P. Roth.
Literatúra
Ankersmit, F. (2007): Danto’s
Philosophy of History in Retrospective. In: Danto, A.
C.: Narration and
Knowledge. New York: Columbia University Press,
2007, 364 – 393.
Danto, A. C. (1985a): Narration and
Knowledge. New York: Columbia University Press.
Danto, A. C. (1985b): Naratívne vety.
In: Kožiak, R., Šuch, J., Zeleňák, E. (eds.): Kapitoly zo
súčasnej filozofie dejín. Bratislava: Chronos,
2009, 98 – 133.
Day, M. (2008): Our Relations with the
Past. Philosophia
36, 417 – 427.
Goehrová, L. (2007): Afterwords: An
Introduction to Arthur Danto’s Narration and
Knowledge (including his Analytical
Philosophy of History). In: Danto, A. C.: Narration and
Knowledge. New York: Columbia University Press,
2007, xix – lvii.
Súvisiace
heslá
Arthur C. Danto, historická
reprezentácia, narativizmus
Eugen
Zeleňák (Filozofická fakulta, Katolícka univerzita
v Ružomberku)