V tretej kapitole knihy Fact, Fiction, and
Forecast Nelson Goodman tvrdí, že pôvodný Humov
problém zdôvodnenia indukcie bol v podstate úspešne
vyriešený samotným Humom. Napriek tomu podľa neho ostáva
jeden súvisiaci, ale často prehliadaný problém, ktorý
nazýva novou
záhadou indukcie. Ide o problém odlíšenia
zákonitých, resp. potvrditeľných hypotéz od tých
hypotéz, ktoré nemajú povahu zákona, resp. nie sú
potvrditeľné. Stručne povedané, ide o problém odlíšenia
zákonov od náhodných generalizácií. Medzi prvé výroky
patria také príklady ako „Všetky kovy vodia elektrický
prúd“ alebo „Všetky smaragdy sú zelené“, zatiaľ čo medzi
druhé výroky ako „Všetci ľudia v tejto miestnosti
majú mincu vo vrecku“ alebo „Všetky smaragdy sú zedré“.
Možno by sa zdalo, že rozdiel medzi nimi spočíva
v tom, že iba zákony hovoria o nejakých
nutných väzbách vo svete. Lenže Goodman takúto úvahu
odmieta a tvrdí, že v skutočnosti je rozdiel
v histórii ich používania. Či už výrazy, ktoré sa
v nich vyskytujú (napr. výrazy „zelený“ a „zedrý“)
alebo samotné výroky sa líšia v tom, ako bežne
a úspešne ich používame, t. j. ako pevne sú
ukotvené v jazykovej praxi.
1 Humov
problém indukcie
2 Nová
záhada indukcie
3
Goodmanovo riešenie
Literatúra
Súvisiace
heslá
1 Humov
problém indukcie
Viacero autorov sa domnieva, že tak vo vede ako
i v bežnom živote uvažujeme induktívne. Každé
ráno čakáme, že vyjde Slnko. Po škrtnutí zápalkou
predpokladáme, že sa zapáli. Keď hodíme kameň do okna,
predpovedáme, že sa rozbije. Induktívne usudzujeme
jednak vtedy, keď z minulého odvodzujeme jednotlivú
predpoveď o budúcnosti (i zajtra vyjde Slnko) alebo
keď z množstva minulých skúseností zovšeobecňujeme
(každé ráno vychádza Slnko). Vyvstáva však otázka, prečo
sa vlastne spoliehame na indukciu?
Už David Hume sa preslávil úvahami
o induktívnom usudzovaní. Hume si uvedomoval, že
indukcia nie je logicky správny postup: z toho, že
doteraz vždy vyšlo Slnko logicky nevyplýva, že vyjde
zajtra a už vôbec nie že každé ráno vychádza Slnko.
Minulosť nezaručuje, že budúcnosť bude rovnaká. Veci sa
jednoducho môžu zmeniť a zajtra už nemusí vyjsť
Slnko. Indukcia je teda z logického hľadiska
nesprávna. Je potom vlastne racionálne používať ju? Ako
je možné obhájiť skutočnosť, že ju i tak využívame?
Práve otázka zdôvodnenia indukcie je to, čo sa
v literatúre zvykne nazývať Humov problém
indukcie alebo iba problém indukcie. Inými slovami, ide
o problém, na základe čoho z minulého, resp.
známeho usudzujeme na budúce, resp. neznáme; napr. na
základe čoho z minulej skúsenosti so zápalkami
usudzujeme, že i ďalšia zápalka sa po škrtnutí
zapáli? Jadrom Humovej odpovede je, že to robíme na
základe zvyku. Pozri (Hume 1748; Goodman 1983, 59 – 65).
Hume sa teda zaujíma o to, prečo na základe
minulého (známeho) usudzujeme na budúce (neznáme), resp.
čo nás k tomu oprávňuje? Niektorí autori pritom
upozorňujú, že prvá časť otázky sa pýta na skutočnosť
(prečo je to tak?), zatiaľ čo druhá sa pýta na
zdôvodnenie (čo nás oprávňuje využívať indukciu?).
A to sú vraj odlišné veci. Goodman sa však
domnieva, že tu ide o tú istú záležitosť.
Zodpovedaním prvej otázky vlastne indukciu zdôvodníme.
Podľa Goodmana navyše Hume relatívne uspokojivo rieši
svoj pôvodný problém indukcie. Hume totiž upozorňuje, že
na základe opakovanej skúsenosti s pravidelnou
následnosťou dvoch javov či vlastností v minulosti,
napr. po A doteraz vždy nasledovalo B, sa
u nás vybuduje zvyk. Ten nás vedie k tomu, že
po objavení ďalšieho A (škrtnutie zápalkou) sme
akoby nútení vybaviť si v mysli B (jej horenie).
Akonáhle pozorujeme nejaké A, automaticky očakávame
B. Takže skúsenosť s opakovanou následnosťou
a zodpovedajúci zvyk sú v pozadí nášho
induktívneho usudzovania. Ľudia sú teda živočíchy
fungujúce pod vplyvom zvykového mechanizmu. Práve táto
skutočnosť údajne vysvetľuje, prečo používame indukciu
a zároveň to indukciu i zdôvodňuje. Goodman
teda tvrdí, že uvedené v podstate rieši tzv. starý
(Humov) problém indukcie (Goodman 1983, 59 – 61).
2 Nová
záhada indukcie
Napriek tomu tu vyvstáva nový problém, ktorý
Goodman nazýva novou
záhadou indukcie (new riddle of
induction). V čom konkrétne sa Goodmanov
problém líši od Humovho? Predstavme si kontext ešte raz.
Huma v podstate zaujíma, prečo napr. po škrtnutí
zápalky očakávame, že sa zapáli a prečo napr.
nepredpovedáme, že sa zmení na kopu piesku? Dôvodom je
minulá opakovaná skúsenosť s tým, že po škrtnutí
zápalka horí. Naopak, skúsenosť s tým, že by sa
zápalka zmenila na piesok, nemáme. Takže Hume na základe
opakovanej minulej skúsenosti a zvyku odlišuje
opakujúce sa od neopakujúceho sa. Goodman však
upozorňuje, že tým sa všetky problémy nevyriešili. Hume
síce dokáže objasniť, prečo očakávame horenie a nie
objavenie piesku. Nedokáže však rozlíšiť dve kategórie
hypotéz v rámci skupiny hypotéz hovoriacich
o opakujúcich sa javoch. Predstavme si, že zhodou
okolností, každá zápalka, ktorú sme kedy videli, bola
kratšia ako 5 cm. Znamená to teda, že máme dve všeobecné
hypotézy „Všetky zápalky horia“ a „Všetky zápalky sú
kratšie ako 5 cm“, pričom obe hovoria o opakujúcich
sa javoch. Môžeme teda usúdiť, že obe hypotézy sú
zákonmi? Zrejme nie. Zdá sa totiž, že druhý výrok
považujeme za pravdivý len vďaka náhode – doteraz sme
nevideli dlhšiu zápalku. Keby sme však skúmali
usilovnejšie, asi by sme v budúcnosti zistili, že daný
výrok je nepravdivý. Problém je však v tom, že
keďže sme doteraz mali skúsenosť iba so zápalkami
kratšími ako 5 cm, Hume nám nepomôže identifikovať
rozdiel medzi uvedenými hypotézami. Hume síce dokáže
odlíšiť opakujúce sa od neopakujúceho, lenže nevšíma si
rozdiel v rámci výrokov o opakujúcich sa javoch, t.
j. rozdiel medzi zákonmi a náhodnými
generalizáciami.
Až Goodman vo svojej novej záhade indukcie
upozorňuje, že tu vyvstáva problém, ako rozlíšiť medzi
konfirmovateľnými zákonitými hypotézami („Všetky zápalky
horia“) a nekonfirmovateľnými náhodnými
generalizáciami („Všetky zápalky sú kratšie ako 5 cm“).
Prvá hypotéza by mala byť zákonitá, t. j.
konfirmovateľná. Veď ďalší prípad horiacej zápalky
prináša potvrdenie pre spomenutý výrok. Naopak,
opakované pozorovanie zápalky kratšej ako 5 cm by nemalo
priniesť ďalšie potvrdenie pre druhú spomenutú hypotézu.
V tomto prípade to totiž vyzerá tak, že tu nejde
o zákonité, ale iba o náhodné spojenie. Vo
všeobecnosti teda problém spočíva v tom, že nie
každú hypotézu formy „Všetky A sú B“ možno potvrdiť
poukazom na A, ktoré je B. Niekedy k takémuto
potvrdeniu dochádza, ale inokedy nie. Nová záhada
indukcie je teda problémom odlíšenia zákonov od
náhodných generalizácií. Konštatujú to i Daniel Cohnitz
a Marcus Rossberg:
Problém,
ktorý prináša táto záhada, nie je v tom, že nám
chýba zdôvodnenie pre prijatie pravdivosti
všeobecnej hypotézy iba na základe pozitívnych
prípadov a pri absencii protipríkladov (to bol
Humov problém); ide tu o vysvetlenie toho,
prečo sú niektoré všeobecné výroky (napr. hypotéza
[H1]) konfirmované svojimi prípadmi, zatiaľ čo iné
(napr. [H2]) nie sú? Ide tu o otázku
zákonitosti [H1] na rozdiel od [H2]. Lenže ako
odlíšime zákonité regularity od nelegitímnych
zovšeobecnení? (Cohnitz, Rossberg 2006, 43)
Na
ilustráciu novej záhady indukcie Goodman niekedy využíva
príklad dvojice výrokov, na ktorú sa odvolávajú
i autori uvedeného citátu:
(H1)
Všetky smaragdy sú zelené
(H2)
Všetky smaragdy sú zedré
Práve
tzv. príklad s predikátom „zedrý“ sa stal
v literatúre bohato diskutovaný (pozri Stalker
1994). Dôležité je však uvedomiť si, že tu ide iba
o jednu, hoci zrejme najviac analyzovanú,
ilustráciu novej záhady indukcie. O čo tu konkrétne
ide?
Problém je určiť, na základe čoho odlíšime (H1)
od (H2). V prvej hypotéze sa hovorí, že všetky
smaragdy sú zelené a v druhej, že sú zedré.
Termín „zedrý“ pritom Goodman charakterizuje zhruba
nasledovne. (Ide o výraz zložený z častí
výrazov „zelený“
a „modrý“.
V anglickom origináli sa používa termín „grue“
zložený z „green“ a „blue“.) Objekt je zedrý práve
vtedy, keď je preskúmaný pred časom t (nejaký čas
v budúcnosti) a je zelený alebo nie je
preskúmaný pred časom t a je
modrý (Goodman 1983, 74; Putnam 1983, vii). Znamená to,
že za zedrý možno považovať každý pozorovaný objekt,
ktorý je zelený pred časom t. Takže
dodnes, keďže sa na časovej osi nachádzame stále pred
časom t,
všetky pozorované zelené objekty možno označiť za zedré.
Lenže to znamená, že i všetky dodnes pozorované
zelené smaragdy sú zedré. (Predpokladáme, že dodnes sa
neobjavil protipríklad, t. j. nezelený smaragd.) Vyplýva
z toho, že všetky doterajšie pozorovania zelených
smaragdov rovnako potvrdzujú (H1) ako aj (H2). Na
základe takejto úvahy teda obe hypotézy vyzerajú rovnako
dobre potvrdené, a teda ktorúkoľvek z nich
možno použiť na predpovedanie budúcnosti. Avšak
predikcia po čase t
vychádzajúca z (H1) predpovedá, že ďalší pozorovaný
smaragd bude zelený, zatiaľ čo predikcia z (H2), že bude
modrý. Vyvstáva tu teda problém. Ako je možné, aby
rovnako dobre potvrdené hypotézy viedli k tak
odlišným predpovediam? Môže sa síce zdať, že iba (H1) je
v skutočnosti potvrdená doterajšími výskytmi
zelených smaragdov. Problémom je však nájsť jednoznačné
kritérium pre takýto záver. Takže jadrom problému je,
ako odlíšime konfirmovateľnú zákonitú (H1) od náhodného
zovšeobecnenia (H2), ktoré je však na prvý pohľad
rovnako potvrdené doterajšími pozorovaniami.
3
Goodmanovo riešenie
Niekto by mohol vyhlásiť, že sa tu ponúka viacero
jednoduchých riešení. Iba (H1) predsa hovorí
o nutnej (zákonitej) väzbe v realite medzi
smaragdami a ich zelenou farbou, takže len táto
hypotéza je zákonom. Ďalšie riešenie by povedzme
poukázalo na skutočnosť, že predikát „zelený“ je
akceptovateľný, zatiať čo predikát „zedrý“ je umelý či
vymyslený, resp. že v skutočnosti existujú iba zelené objekty,
ale nie zedré.
Goodman odmieta takéto a podobné riešenia
a predstavuje svoj vlastný návrh, ako sa vyrovnať s
touto situáciou.
Goodman navrhuje, aby sme sa na celý problém
pozreli iným spôsobom. Podľa neho to nie je tak, že by
nejaká nutnosť (resp. to, ako sa veci majú
v realite) mohla (resp. mohlo) priamočiaro
predpisovať, či je niečo zákonom alebo nie. Je to skôr
tak, že za zákon budeme považovať to, čo sme si zvykli
používať na predpovedanie. Čiže história používania
hypotéz a predikátov rozhoduje o tom, či niečo
budeme považovať za zákonitú hypotézu a za predikát
vhodný pre použitie v takej hypotéze. Filozofický
problém sa tak v istom zmysle mení na historický
(Losee 1993, 213). Goodman v tejto súvislosti
hovorí o tzv. ukotvení (entrenchment). Preferovať
treba tie hypotézy a predikáty, ktoré sú lepšie
ukotvené v jazykovej praxi, čiže tie, ktoré majú za
sebou úspešnejšiu históriu používania. Práve na základe
takéhoto kritéria potom môžeme odmietnuť výraz „zedrý“
a výrok (H2) a uprednostniť predikát „zelený“
a hypotézu (H1).
Detaily Goodmanovho riešenia sú, samozrejme,
komplikovanejšie (Goodman 1983, kap. IV; Cohnitz,
Rossberg 2006, 50 – 52). Navyše, tak jeho príklad
s predikátom „zedrý“, ako i nová záhada
indukcie vo všeobecnosti vzbudili medzi filozofmi
búrlivé diskusie a viedli ku kritike Goodmana a
alternatívnym návrhom riešenia jeho problému (pozri
Stalker 1994). Dôležité je však to, že Goodman tu
poukázal na zaujímavý a dôležitý problém. Na
rozdiel od Huma, ktorý riešil otázku „Prečo na základe
minulého (známeho) usudzujeme na budúce (neznáme)?“,
Goodman sa zameral na súvisiacu, ale odlišnú záhadu:
„Ako spomedzi výrokov o opakujúcich sa javoch oddelíme
zákonité (konfirmovateľné) hypotézy od náhodných
generalizácií (nekonfirmovateľného)?“
Literatúra
Cohnitz, D., Rossberg, M. (2006): Nelson Goodman.
Chesham: Acumen.
Goodman,
N. (1983): Fact, Fiction, and Forecast. 4. vyd.
Cambridge, Mass.: Cambridge University Press.
Hume, D. (1748): Zkoumání
o lidském rozumu. Praha: Nakladatelství
Svoboda, 1996.
Losee, J. (1993): A Historical
Introduction to the Philosophy of Science. 3. vyd.
Oxford: Oxford University Press.
Putnam,
H. (1983): Foreword to the Fourth Edition. In: Goodman,
N.: Fact, Fiction, and Forecast. 4. vyd.
Cambridge, Mass.: Cambridge University Press, vii – xvi.
Scheffler,
I. (2001): Nelson Goodman (1906 – 1998). In: Martinich,
A. P., Sosa, D. (eds.): A Companion to
Analytic Philosophy. Oxford: Blackwell Publishers,
160 – 168.
Stalker,
D. (1994): Grue!
The New Riddle of Induction. Chicago: Open Court.
Súvisiace
heslá
Nelson Goodman, Humov problém indukcie,
Hempelov paradox havranov, vedecký zákon
Eugen
Zeleňák (Filozofická fakulta, Katolícka univerzita
v Ružomberku)